Keď sa unavené svetlá metropoly roztrieštia na tisíce malých čriepkov na povrchu Dunaja a vy nadobudnete dojem, že od vás celý svet neustále niečo požaduje, zrazu si uvedomíte, že najcennejšou hodnotou súčasnosti nie je čas ani bohatstvo, ale prosté, ničím nerušené mlčanie. Predstavte si historické bratislavské zákutia, kde sa pôvodné priečelia budov prelínajú so súčasným rytmom mestského života, a vy sa prechádzate s malým ruksakom na chrbte a s jediným želaním: na okamih sa vytratiť z dohľadu všetkých záväzkov, pracovných správ a nekončiacich nárokov svojho okolia.
Práve v podobných okamihoch človek začne intuitívne vyhľadávať priestory, ktoré nesú označenie súkromné, no v skutočnosti predstavujú oveľa viac než iba bežné dočasné útočisko, pretože sú pokojným úkrytom pulzujúcim vlastnou atmosférou, kde nikto nesleduje vaše pohyby, kde sa vstup uzatvára pred ruchom vonkajších ulíc a kde sa konečne môžete voľne nadýchnuť bez nutnosti predstierať čokoľvek pred ostatnými.
Hoci výraz privaty v bratislave môže u viacerých vzbudiť predsudky alebo unáhlené, povrchné hodnotenia podnietené zaužívanými predstavami, skutočný život býva omnoho obyčajnejší, prirodzenejší a predovšetkým nezávislejší, pretože každý z nás z času na čas potrebuje miesto, v ktorom sa chvíľami zastaví plynutie času, kde ráno prevoňané čerstvou kávou neprináša napätie a kde noc patrí iba pokojným úvahám, príjemným melódiám alebo chvíľam stráveným s človekom, na ktorom vám naozaj záleží. Ide o nachádzanie harmónie medzi rušným dianím za dverami a citlivým svetom ukrytým v našom vnútri, o možnosť vybrať si vlastný rytmus a o nenápadné porozumenie, že niektoré osudy jednoducho nepotrebujú pozorovateľov, aby zostali pravdivé, pôvabné a hlboko ľudské, rovnako ako toto celé mesto, ktoré dokáže byť nespútané aj láskavé, stačí iba vedieť, kde v pravý okamih zaklopať a ponechať všetky trápenia za mohutnými drevenými vstupmi.